PREŠOV – Vo veku nedožitých 72 rokov zomrel zakladateľ Verejnosti proti násiliu v Prešove Ján Kravec. Informáciu o úmrtí pre denník Korzár.sk potvrdili jeho priatelia z niekdajšieho koordinačného výboru i syn Richard.
Ján Kravec sa zúčastnil protikomunistického odboja. Korzár píše, že bol nekonečný revolucionár proti všetkému a rebel nielen po roku 1989, ale aj pred ním. Mal čerstvých osemnásť rokov, keď do Československa vtrhli ruské tanky. Od vojenskej invázie v roku 1968 ostal po celý život odporcom násilia a podporovateľom rozširovania občianskych slobôd. Svoje postoje artikuloval jasne, nebál sa ich povedať. Aj táto vlastnosť ho prirodzene vyniesla medzi prvých lídrov novembrových udalostí v Prešove v roku 1989, hoci nikdy potom sa politike nevenoval.
„Janko Kravec bol jedným z piatich zakladajúcich členov Verejnosti proti násiliu v Prešove. Bol to prirodzený výsledok jeho celoživotného politického smerovania. Ľavicovo orientovaný študent sa nevedel a ani nechcel zmieriť s totalitným režimom a ten ho postihol vylúčením z vysokoškolského štúdia. Nedokončenému vysokoškolákovi tým spôsobil aj existenčný problém, nemal to ľahké s hľadaním obživy,“ povedal pre Korzár Peter Lieskovský, jeden z lídrov novembrových udalostí v šarišskej metropole. Ako uviedol, možnosti politickej aktivity boli počas normalizácie obmedzené. „Ľudia s orientáciou na humanizmus, ľudské práva a demokraciu boli síce amatérsky, predsa však sústavne sledovaní Štátnou bezpečnosťou, teda vtedajšou politickou políciou. Medzi sledovaných patril aj Janko Kravec,“ opísal priateľa pre portál.
“Verejnosť proti násiliu je politické hnutie, ktoré sa zhostilo úlohy moderovať priebeh revolúcie, vzniklo spontánne a jeho členovia a členky v mnohých ohľadoch improvizovali,” uvádza sa na stránke politického hnutia. Viacerí členovia pochádzali z akademického, vedeckého, ochranárskeho či umeleckého prostredia, nemali skúsenosti s politikou, riadením alebo verejným vystupovaním a spočiatku im chýbalo aj materiálne zázemie. “Organizovať stotisícové zhromaždenia, komunikovať s občanmi naprieč krajinou a hovoriť v ich mene sa učili takpovediac za chodu,” opisujú hnutie. Výhoda členov bolo podľa informácií zo stránky autentické a neformálne vystupovanie, kontrastujúce so škrobenými predstaviteľmi oficiálnej moci, a tiež dôsledná snaha apelovať na pozitívne vlastnosti svojho publika – kultivovanosť a spolupatričnosť.
Politika mala byť pre hnutie najmä prostriedkom na dosiahnutie zmien v spoločnosti, nie cieľom – mnohí členovia a členky sa chceli po zmene režimu vrátiť k svojim pôvodným povolaniam. Dúfali totiž, že otvorenie politického systému priláka nových a schopných ľudí, ochotných spravovať krajinu v súlade s hodnotami revolúcie. Neskúsenosť a zdráhavý postoj k politike napokon viedli k rozkolom a postupnému zániku hnutia. Verejnosť proti násiliu tak predstavuje príklad revolučnej sily, ktorá nadobudnutú moc držala relatívne krátko.