SVIDNÍK – Pravoslávni veriaci, ktorí sa riadia juliánskym kalendárom, si v sobotu (6. 1.) zasadnú k štedrovečernému stolu. Podľa kultúrno-propagačnej manažérky Slovenského národného múzea – Múzea ukrajinskej kultúry (SNM – MUK) vo Svidníku Ľudmily Ražiny, v minulosti to bolo obdobie spojené s mnohými úkonmi. Rovnako mal svoje špecifiká i Štedrý alebo i nazývaný Svätý večer.
“Gazdiná, keď piekla chlieb – kračún, tak vodu, v ktorej si umývala ruky, vylievala k ovocným stromom, aby počas roka rodili. Dievčatá si išli česať vlasy pod vŕbu, aby ich mali také dlhé ako konáre vŕby. Slamu, ktorú mali ľudia pod stolom počas večere, dávali k sliepkam, aby dobre znášali vajíčka alebo ňou kŕmili zvieratá. Rovnako sa z nej robili vrkoče, ktorými sa obväzovali ovocné stromy, aby rodili,” priblížila Ražina.
Obdobie vianočných sviatkov bolo zaujímavé pre dievčatá, ktoré sa chceli vydať a mať rodinu. “Počas varenia tradičných jedál brali lyžicu s jedlom a utekali do chlieva, kde klopali na ohradu. Keď ošípaná odpovedala krochkaním, znamenalo to, že sa dievča vydá v tom roku. Ak nie, klopala druhýkrát, a tak zistila, o koľko rokov sa vydá,” povedala Ražina a doplnila, že sviatočné obdobie bolo obdobím ticha, keď sa ľudia nehádali a snažili sa žiť v pokoji a pokore.
Pred večerou sa celá rodina umývala v potoku, brali si so sebou drobné mince, aby počas celého roka mali peniaze. Po zotmení gazda zapálil na stole sviečku. Pomodlil sa Otčenáš, postojačky. V niektorých obciach pri stole kľačali.
“Väčšinou mali ľudia na stole deväť jedál, v niektorých obciach ich bolo aj 12. Hlavným symbolom bol spomenutý chlieb – kračún, ktorý bol na stole, ale jedli ho až na Nový rok. Mali však i ďalšie chleby. Ďalej to bol cesnak, med, soľ, opekance s makom, pirohy s kapustou, hubová máčanka, hrach, fazuľa, zemiaky s kapustou, slivková polievka – slivčanka, sušené ovocie a orechy,” vymenovala Ražina a doplnila, že v mnohých rodinách na východe Slovenska sa tieto jedlá pripravujú dodnes.
Vo sviatočné dni sa nemalo nikam chodiť, zvlášť ženy a dievčatá mali byť doma, lebo to nebolo dobrým zvykom. “Napríklad aj koledníci boli väčšinou chlapci alebo malé deti. Najlepšie bolo, keď išli z nižného konca dediny na vyšný, nie opačne. Hovorilo sa, že vtedy bude nárast gazdovstva,” dodala Ražina.