SNINA – Upozorňuje, že bez peňazí sa turizmus rozvíjať nedá. V novom návrhu zonácie Národného parku Poloniny nie je podľa jeho slov ani zmienka o výkone práva poľovníctva, o športovom rybolove alebo chove rýb. „A už vôbec nepočíta s predajom domácich produktov z dvora,“ tvrdí okrem iných výhrad v rozhovore pre portál zregionu.sk poslanec Sniny a bývalý kandidát na primátora Tomáš Kirňák. Kde vidí ďalšie problémy?
V čom sú vaše zásadné výhrady na zonáciu Národného parku Poloniny v súčasnej podobe?
Zonácia Národného parku Poloniny, ale aj ostatných národných parkov na území SR, ako nám bola predostretá, je jednoducho neakceptovateľná. Všetky podstatné veci sa odohrali v rýchlom časovom slede počas prelomu rokov a reagovať pripomienkami na ne bolo potrebné na rozmedzí katolíckych a pravoslávnych Vianočných sviatkov. Doteraz nám nikto z kompetentných nepredložil štúdiu, ktorá by zohľadňovala ekonomické dopady na širokú verejnosť, samosprávy, ale aj na vlastníkov pozemkov.
Skúste byť konkrétnejší, v čom vidíte problém.
V predloženom návrhu zonácie NP Poloniny preukázateľne dochádza k výpadku financií u samospráv, k znižovaniu hodnoty pozemkov, ktoré sú do zonácie zahrnuté. Návrh zonácie v tejto podobe totálne okliešťuje hospodárenie v hospodárskych lesoch. Nie je v ňom ani zmienka o výkone práva poľovníctva, o športovom rybolove alebo chove rýb, vôbec nepočíta s predajom domácich produktov z dvora a podobne. Ako sa dá robiť rozvoj turizmu a regiónu, pri výpadku príjmov a zákaze činností?
Mnohí ľudia vyjadrujú obavy z obmedzenia prístupu do národného parku v dôsledku návrhu zonácie. Máte aj vy rovnaké obavy?
Myslím si, že prístup do NP by nemal byť obmedzený, aj keď určite bude nejakým spôsobom regulovaný. Pred niekoľkými dňami bolo znovu stretnutie dotknutých vlastníkov s vedením povodia Bodrogu, pričom z ich iniciatívy prišiel návrh, že do NP Poloniny pustia maximálne 90 áut denne. Po naplnení dennej kapacity sa do NP nedostanete napriek tomu, že tam vlastníte pozemky, alebo idete za výkonom práva poľovníctva. Pýtam sa, či takto má vyzerať podpora turizmu a zvýšenie návštevnosti NP Poloniny v dnešnej dobe?
Ako by mohla byť zabezpečená dostupnosť parku pre miestnych obyvateľov a turistov, aj napriek ochranárskym opatreniam?
Zo súčasného návrhu zonácie plynie pre miestne obyvateľstvo množstvo reštrikcií a obmedzení. Miestni obyvatelia cítia krivdu pri vzniku národného parku. V roku 1997 založili v tichosti nariadením vlády Národný park Poloniny. Vznikol aj na súkromných pozemkoch, bez súhlasu vlastníkov pozemkov. Vyhláseniu síce predchádzala okrem iného aj verejná vyhláška, ktorá visela na úradnej tabuli v obci Stakčín, možno ešte v sídle okresného a krajského úradu. Úprimne povedané, ak by visela na Sviatok všetkých svätých na cintorínoch bývalých vysídlených obcí, určite by sa o zámere vyhlásiť veľkoplošné chránené územie NP Poloniny dozvedelo viac dotknutých vlastníkov lesa a pôdy. A tak sa obyvatelia okresu Snina a väčšina vlastníkov pozemkov v NP Poloniny jedného rána prebudili a zistili, že ich súkromný majetok sa nachádza v národnom parku s tretím až piatym stupňom ochrany. Bez jasných pravidiel, finančnej náhrady, ale zato s množstvom obmedzení.
Je pravdou, že obmedzenia sa týkajú aj cintorínov?
Áno. Tieto obmedzenia sa vzťahujú aj na cintoríny našich predkov, ktoré sú v treťom stupni ochrany. Keďže k cintorínom nevedie turistický ani náučný chodník a v návštevnom poriadku NP Poloniny sú to miesta vyhradené len na verejné náboženské podujatia, bežný návštevník podľa zákona nemôže na cintorín ani vstúpiť, alebo si prípadne uctiť pamiatku svojich predkov. Takže iba takto krátko ku vzťahu miestnych obyvateľov k NP Poloniny a jeho vedeniu.
Je problémom novej zonácie aj otázka poľovníctva a rybárstva?
Čo sa týka výkonu práva poľovníctva, treba si uvedomiť, že nad VN Starina existujú urbárske spoločnosti, ktoré hospodária v hospodárskych lesoch tak, ako im to umožňujú zákony. Rovnako pozemky podielnikov sú podľa platných predpisov začlenené do uznaných poľovných revírov. Ľudia, ktorí tam poľujú, majú platné zmluvy. Väčšinu územia v niekoľkých urbárskych spoločnostiach vlastnia podielnici, pričom výmery súkromných vlastníkov sú ďaleko väčšie ako podiely štátu v daných oblastiach. Čo sa týka rybolovu, tak to sa praktizuje iba v niektorých častiach NP. Všade inde platí I. alebo II. ochranný stupeň VN Starina a lov rýb je tam prísne zakázaný. Je to škoda hlavne ohľadne chovu rýb, keďže VN Starina má dostatočné kapacity na samotný chov rýb a následný predaj z dvora, čo by miestne obyvateľstvo, ale aj turisti ocenili a došlo by tak aj k zvýšeniu tržieb. Vytvorili by sa tak ďalšie pracovné miesta. Výkon práva poľovníctva nie je vzhľadom na predačný tlak prioritne o love, ale o ochrane zveri, starostlivosti o ňu, ale aj o potrebe monitoringu besnoty, či AMO, kde pri nedodaní vzoriek hrozia zo strany štátu sankcie. Takže na jednej strane zákazy a na tej druhej hrozba pokutami.
V čom sú vaše najväčšie obavy pri súkromných pozemkoch v rámci národného parku? Ako by ste navrhovali obhospodarovať súkromné pozemky v kontexte národného parku a jeho zonácie?
Vráťme sa trochu k samotnej podstate perly NP Poloniny – VN Starina. Je to doslova nepochopiteľné, ba až groteskné, že v 21. storočí žijete v okrese s najväčším zdrojom pitnej vody v strednej Európe a nielen že za vodu, ktorú tam máte zaplatíte viac ako obyvatelia Košíc, Prešova alebo Bratislavy, dokonca väčšina obcí a ich obyvateľov ani nemajú k tej vode prístup a sú zásobovaní vodou zo studní, ktorých výdatnosť, najmä v letných mesiacoch, je nedostatočná. V tejto súvislosti netreba zabudnúť ani na obhospodarovateľov lesov, polí, lúk a pasienkov, ktorí sú od začiatku tohto príbehu exemplárne trestaní. Tisícky vlastníkov pozemkov, ktorí boli za bývalého režimu vyhnaní zo svojich domovov, sa na kvalite vody vo VN Starina podieľajú formou obmedzeného hospodárenia na ich majetku, pričom za tieto obmedzenia im od začiatku štát sľuboval finančné náhrady.
Dostali ich?
Opýtajte sa týchto ľudí, či hoci len jeden z nich videl za 36 rokov aspoň jeden cent v podobe náhrady za obmedzené hospodárenie od štátu.
Máte nejaké návrhy na zohľadnenie záujmov súkromných vlastníkov pozemkov pri novej zonácií národného parku?
Reč vlastníkov pozemkov, či už súkromných alebo združených v pozemkových spoločenstvách, je dosť jednoznačná. Nechcú byť súčasťou národného parku, resp. nechcú, aby im štát na ich pozemkoch diktoval, čo môžu a nemôžu robiť. A aby im za nečinnosť nevyplácal žiadne náhrady tak, ako tomu v praxi bolo doteraz. Môžem uviesť príklad jedného z predsedov dotknutých urbárov. Keď im štát vyplatí ročne ujmu vo výške ich dosiahnutého hospodárskeho výsledku, tak sa činnosti vzdajú. Odpoveď zamestnanca štátu bola, že na to môžu zabudnúť. Jednoducho povedané, v tejto situácii neexistuje dialóg, kde by jedna strana bola ochotná si vypočuť tu druhú. Štát ako menšinový vlastník chce diktovať ľuďom, čo budú na svojich pozemkoch robiť formou zákazov, príkazov a reštrikcií. Pôvodní obyvatelia už toto raz zažili pri stavbe VN Starina, kde ešte za bývalého režimu boli násilne vysťahovaní do bytových domov po celom východnom Slovensku a krivdu cítia doteraz. Touto zonáciou sa im len otvárajú a jatria staré rany. Nečudujme sa potom, že reagujú ako reagujú… Národný park je živý organizmus, do ktorého patrí aj človek a my tu chceme žiť a vychovávať aj ďalšie generácie.
Po takýchto reakciách je podľa vás ešte nejaká komunikácia možná?
Pozrite sa, bilaterálna komunikácia v akomkoľvek vzťahu je hlave o chcení. Stačí, že jedna zo strán nechce a nemá záujem komunikovať a už je problém na svete. A presne toto zažívame teraz pri zonácii. Občania, vlastníci ale aj veľa dotknutých štruktúr majú veľa otázok, príslušné organizácie však mlčia a týmto komunikácia končí. Aby sme predišli aj týmto neduhom, spolu s petičným výborom sme vyzbierali bezmála 7000 podpisov, ktoré som osobne doručil do podateľne rezortu životného prostredia. Spísali sme v nej všetky podstatné pripomienky širokej verejnosti voči zonácii v navrhnutej podobe a čakáme na vyjadrenie ministerstva. Petícia nie je proti zonácii, ani proti ochrane prírody, ale je vyjadrením názoru a odmietnutím zonácie v navrhovanej podobe. Verím, že štát sa nevráti k socialistickému rozhodovaniu „o nás, bez nás“. Dúfam, že kompetentní uznajú oprávnenosť a potrebu našich požiadaviek, ktoré majú za cieľ ochrániť prírodu a primerane rozvíjať región tak, aby z toho profitovali miestni obyvatelia a nie nastrčené firmy a neziskové organizácie a vezmú tieto pripomienky do úvahy.