POPRAD – Prudká víchrica, ktorá sa pred 15 rokmi 19. novembra 2004 prehnala cez Vysoké a Nízke Tatry, spôsobila obrovské materiálne škody a vyžiadala si dve ľudské obete. Vietor, ktorý mal charakter orkánu, vtedy v nárazoch dosahoval rýchlosť až 200 kilometrov za hodinu a trval približne od 15:30 do 20:00. Veterná smršť odnášala strechy, stromy, konáre či dopravné značky aj desiatky, stovky metrov. Vo Vysokých Tatrách, ktoré sa práve pripravovali na otvorenie zimnej sezóny, doslova zmizol les.
Nasledujúce ráno prinieslo miestnym obyvateľom aj návštevníkom pohľad na panorámu Tatier, akú dovtedy nevideli – kalamitnú spúšť značného rozsahu. Pováľaný a zdevastovaný lesný porast odhalil dokonca všetky okolité tatranské osady, ktoré dovtedy zakrýval hustý les.
Polámané stromy v oblasti od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu zatarasili všetky cesty, poškodili elektrické a trolejové vedenie. Cestná i železničná doprava bola prerušená. Vo Vysokých Tatrách večer vyhlásili mimoriadnu situáciu. Na niektorých úsekoch ciest bolo množstvo padnutých stromov a prekážky miestami dosahovali až šesťmetrovú výšku. Husté sneženie a silný mráz komplikovali záchranné práce aj odstraňovanie následkov. Mnohé časti Tatier ostali odrezané od okolitého sveta. Záchranári zasahovali aj v sanatóriách a hoteloch v postihnutých oblastiach.
Vo Vysokých Tatrách vtedy zahynul vodič auta, na ktorého padol strom. V Nízkych Tatrách si víchrica vyžiadala ďalší ľudský život, z horského svahu tam pravdepodobne strhla českého turistu. Mimoriadnu situáciu vo Vysokých Tatrách odvolali až 2. decembra. Celkovo ničivý živel zasiahol plochu približne 12 600 hektárov lesa.
Mnohé finančné zbierky na pomoc
Ničivý živel vyvolala tlaková níž prechádzajúca cez územie Slovenska. Priniesla vtedy príliv arktického vzduchu, ktorý bol sprevádzaný silným vetrom . Okrem Vysokých a Nízkych Tatier vyčíňal víchor aj na území Hornej Oravy, Horehroní a čiastočne aj v Slovenskom raji i Kysuciach.
Na pomoc postihnutým Vysokým Tatrám vznikali mnohé peňažné zbierky na obnovu zničeného lesa a zalesňovanie. Z fondu solidarity poskytol vtedy Slovensku finančnú pomoc aj Európsky parlament. Celkové hmotné škody, ktoré novembrová ničivá víchrica spôsobila, sa neskôr vyčíslili na takmer 290 miliónov eur.
Víchrica priniesla aj doteraz pretrvávajúci spor medzi štátnymi organizáciami, lesníkmi a ochranárskymi združeniami o to, ako postupovať pri odstraňovaní jej následkov v najprísnejšie chránenom území Tatranského národného parku (TANAP). Lesníci a majitelia lesov naliehali na to, že kalamitné drevo je potrebné vyťažiť, aby sa nerozšíril lykožrút, predišlo by sa možným požiarom a drevo sa mohlo ešte zhodnotiť. Ochranári trvali na bezzásahovom prístupe. Les podľa nich mal v tejto časti prírodného parku ostať v nedotknutom stave a príroda by sa s následkami živlu prirodzene vyrovnala sama.
Mesačná krajina
Na začiatku apokalypsy, ktorá nadlho poznačila podobu Tatier, nevedel nikto odhadnúť, aký veľký bude rozsah škôd. Najviac práce mali lesníci. „Na miestach, na ktorých došlo k plošnej vetrovej kalamite, a bolo to v nižších stupňoch ochrany, lesníci nelenili a drevo bolo spracované. Následne boli holiny zalesnené a teraz je tam 13-ročná mladina,“ povedal riaditeľ Správy Tatranského národného parku Pavol Majko s tým, že lesníci sa zaoberali aj drevinovým zložením a po predošlej skúsenosti vysádzali skôr odolnejšie dreviny, medzi nimi aj brezy.
V najprísnejšom, piatom stupni ochrany, nebola udelená výnimka na spracovanie kalamity. „Veľmi ma mrzí, keď vonku vychádzajú fotky, že je to mesačná krajina. Niektorí ľudia však majú asi problém so zrakom, pretože každý, kto sa pozornejšie pozrie na toto územie, vidí, že aj tam, kde človek nezasahoval, existuje silný les,“ dodal riaditeľ Správy TANAPu.
Aj po pätnástich rokoch však podľa Majka naďalej rozdeľujú spoločnosť dva pohľady na Tatranský národný park a spracovanie kalamity. Prvú skupinu predstavujú ľudia, ktorí ho vnímajú ako územie lesného závodu. „Niektorí totiž tvrdia, že všetky kmene je potrebné spracovať, speňažiť a následne zalesniť, ako keď napríklad poľnohospodár vyseje kukuricu a potom ju pozbiera z poľa. Toto územie je územie národného parku, ak ho však mienime dehonestovať a spochybňovať, nazvime ho lesným závodom a všetko bude v poriadku, nebudú tu strety, no ani biodiverzita, bude z neho kukuričné pole,“ povedal.
Lykožrút na scéne
Na druhej strane je pohľad na TANAP ako na najstarší národný park, ktorý má už sedemdesiat rokov. „Ak sa na toto územie pozeráme z biologického hľadiska a ceníme si aj iné hodnoty, ako je hodnota dreva, tak sa určite urobilo dobre, že plochy v najprísnejšom stupni ochrany sa po kalamite spracovať nedali,“ poznamenal Majko, ktorého najviac mrzí, že zákon o ochrane prírody je v spoločnosti braný ako „slepé črevo“ či „trinásty mesiačik“. „Akoby ani nemal existovať, nemal byť platný a záväzný. Našťastie, sú však aj ľudia, ktorí majú triezvy pohľad, uvedomujú si potrebu národných parkov, ich efekt, či už turistický, liečebný, ale aj z hľadiska ochrany biodiverzity, tiež čím tieto národné parky disponujú a čo ponúkajú,“ dodal.
Kým hektáre lesa padli 19. novembra za obeť silnému vetru, o ďalšie sa tam v nasledujúcich rokoch postaral podkôrny hmyz. Jeho pôsobením niektoré stromy a lesy vo vyššom stupni ochrany vyschli. „Tie v nižšom stupni ochrany, ktoré sa síce vyhli vetru, no následne padli lykožrútovi, museli byť predčasne spracované,“ vysvetlil riaditeľ Správy TANAPu. Podľa jeho slov sa však v lokalite neobjavil len lykožrút, územie začali po kalamite obsadzovať napríklad aj vtáky tetrovy hoľniaky. „Obrovské odlesnené plochy ponúkli pastvinu aj vysokej zveri a bylinožravcom, zaujímavé boli tiež pre predátorov,“ zhodnotil.
Vysadili milióny nových sadeníc
„V rámci takzvanej umelej obnovy lesníci od kalamity vysadili doteraz približne osem miliónov sadeníc, pričom dve tretiny predstavovali ihličnany a tretinu tvorili listnáče,“ uviedla dnes koordinátorka vonkajšej komunikácie Štátnych lesov TANAPu Martina Petránová. Pripomenula, že tam, kde to bolo možné, sa aktívnym manažmentom podarilo kalamitné plochy obnoviť a dnes už na nich rastie mladý, pestrý les, ktorý by mal v budúcnosti lepšie odolávať podobným extrémom počasia či prírodným katastrofám.
Popri odstraňovaní následkov ničivej víchrice sa Štátne lesy TANAPu pustili aj do projektu rekonštrukcie, revitalizácie a obnovy zničených lesných ekosystémov. Jeho cieľom bolo vytvorenie stabilných lesov s prírode blízkou štruktúrou, ktorá by bola druhovo, vekovo i priestorovo pestrejšia ako štruktúra porastov pred kalamitou a zároveň schopných plniť spoločnosťou požadované funkcie.
„Na plochách, kde sme mohli kalamitu spracovať, už dnes evidujeme mladý, druhovo pestrý les, ktorý by mal v budúcnosti lepšie odolávať podobným extrémom počasia či prírodným katastrofám. Pri umelej obnove využívame prirodzené procesy, to znamená, že v zásade všetky prípravné dreviny ako jarabina, breza, vŕba či osika, ktoré sa na jednotlivých plochách vyskytujú, nechávame a dopĺňame len to, čo sa tam už nedokáže prirodzene obnoviť,“ uviedol riaditeľ Štátnych lesov TANAPu Maroš Petrík. V rámci takzvanej umelej obnovy mali spomedzi sadeníc najväčšie zastúpenie tradične smrek, smrekovec, borovica a jedľa, nechýbali však ani javor, jaseň, jelša, buk, brest či jarabina.
